PRECHADZKA V DAZDI
Čierna ofina mu padal do očí, mal vyťahané rifle, čiernu mikinu... Takýto pohľad sa mi naskytol skoro kaťdý deň v škole. Už dávno sa mi páčil, už dávno som ho ľúbila, ale on stále nič. Keď sme sa stretli, len ma pozdravil, sem-tam sa niečo spýtal. Ale mne to nestačilo, chcela som viac ako ,,kamarátstvo". Moje prosby však vypočuté neboli. Až jedného dňa, či skôr večera. Išla som sa prejsť mestom a rozmýšľala som, aké by to bolo, keby sme boli spolu. Začalo pršať, no neprekážalo mi to. Potrebovala som to. Za rohom som narazila do nejakej osoby. Bol to ON. Pridal sa ku mne a spolu sme sa prechádzali v tom daždi a vôbec nám to nevadilo. Povedal, aby sme si zahrali takú hru, že jeden sa bude pýtať a ten druhý musí odpovedať. PRAVDU! Začala som ja, spýtala som sa, či sa mu páči nejaká baba. Odpoveď bola ,,áno". On sa spýtal, či sa mi páči. Ťažká otázka, ale musela som s pravdou von, veď o tom to bolo. Pobozkal ma... Keď som zaspávala, nemohla som tomu uveriť. Ten chalan, o ktorom som toľko snívala, je teraz môj.
:))))))))))))))))
(Losos, 31. 7. 2009 9:07)