NINA A JA
Autorom príbehu je 16-ročný Boris. S Ninou som sa prvýkrát stretol, keď nám ju vedúci dramatického krúžku predstavil ako svoju dcéru. Odvtedy sa stala súčasťou našich nácvikov a zaujala aj stále miesto v mojom srdci. Sedávali sme vedľa seba pod pódiom - ona si stále niečo čarbala do zápisníka, ja som zastával post šepkára. Ona nerozprávala, ja som nechcel začínať. A predsa, v tých chvíľách medzi nami niečo bolo - jej čierna taška s kopou odznakov hudobných skupín. Ostávalo mi iba snívať o tom, ako sa jej raz spýtam, či chce so mnou chodiť a ona bude súhlasiť. Nič také sa, samozrejme, nestalo... Čas stále plynul a my sme sa dopracovali ku generálke našej divadelnej hry. Znova sme sedeli vedľa seba, ona znova čmárala do zápisníka. Teraz jej naň však kvapkaly slzy. Na moju otázku, čo sa stalo, neodpovedala, ale odišla von. Vyšiel som za ňou. Nina sedela na lavičke. Ani nezdvihla hlavu. Tak som na ňu jednoducho vychrlil, že je najúžesnejšie dievča, aké som kedy stretol. Ťukla prstom do lavičky, čo som pochopil ako pozvanie sadnúť si. ,,Ja... prepáč, ale nemôžem." Nádej zmizla. ,,Ty máš rada niekoho iného?" ,,Nie." Nádej ožila, ale Nina sa nadýchla a pokračovala: ,,Nemám rada niekoho iného, ja niekoho ľúbim." ,,Koho?" V tom okamihu mi bolo jedno, že sa správam príšerne. ,,No... je vysoký, pekný, má krásny hlas a asi sa mu nepáči moja taška. Poznáš ho." Všimla si môj výraz, preto meno nepovedala. Chystal som sa na odchod zo scény: ,,Tak prepáč. Už ťa nebudem otravovať." Postavil som sa, ale ona ma zdrapla za rukáv. ,,Si to ty, ty idiot! Ešte ti to nedošlo?" Na druhý deň počas predstavenia sme opäť sedeli vedľa seba. Čierna taška už nebola prekážkou medzi nami. Nahradili ju naše navzájom sa držiace ruky...